Die Nonnetjie-eend (Dendrocygna viduata) is 'n algemene standvoël.
Hierdie spesie is 43–48 cm lank en het 'n lang grys snawel, lang kop en langerige bene. Hulle het 'n wit kop en kroon, met 'n swart agterkop. Die rug en vlerke is donker bruin tot swart, en aan die onderkant swart hoewel die flanke fyn wit lyne vertoon. Die nekkleur is bruin. Jong voëls se kop- en nekkleure is minder kontrasterend. Die wit gesig is die mees opvallende kenmerk.
Die habitat is varswater damme en reservoirs, met baie plante. Die eende spandeer baie tyd buite die water. Hulle verkies warmer gebiede en betreklike oop water, waar hulle in swerms hou.
Die eend eet sade en ander plantmateriaal. Hulle is nagdiere en en hulle eet graag skulpdiertjies en krappies ook.
Die Nonnetjie-eend kom voor in die ooste van Suider-Afrika. Hulle broei in Afrika suid van die Sahara sowel as Suid-Amerika.
Die nes is op die grond in digte plantegroei en is soms taamlik ver van die water af. Dit is soms ook met dons uitgevoer. 5-12 Eiers word aangetref.
'n Drie-noot fluit waarvan die laaste twee note na aan mekaar is.
Nonnetjie-eend
Donkerbruin rug van eend
Nonnetjie-eend aan die slaap op een been
Museum voorbeelde
Die Nonnetjie-eend (Dendrocygna viduata) is 'n algemene standvoël.
Solğun fitçalan ördək (lat. Dendrocygna viduata) - ağac ördəyi cinsinə aid heyvan növü.
Quş ilə əlaqədar bu məqalə qaralama halındadır. Məqaləni redaktə edərək Vikipediyanı zənginləşdirin.
Solğun fitçalan ördək (lat. Dendrocygna viduata) - ağac ördəyi cinsinə aid heyvan növü.
Dendrocygna viduata[1] a zo ur spesad evned eus ar c'herentiad Anatidae.
Anvet e voe Anas viduata (kentanv) da gentañ-penn (e 1766)[2] gant an naturour svedat Carl von Linné (1707-1778).
Neizhañ a ra ar spesad en Afrika issahara, Komorez, Madagaskar ha Suamerika (eus Costa Rica da vBrazil)[3] ma plij dezhañ daremprediñ al lec'hioù dour a bep seurt.
Dendrocygna viduata Dendrocygna viduata a zo ur spesad evned eus ar c'herentiad Anatidae.
Anvet e voe Anas viduata (kentanv) da gentañ-penn (e 1766) gant an naturour svedat Carl von Linné (1707-1778).
L'ànec arbori carablanc o ànec vidu de cara blanca (Dendrocygna viduata) pertany a la subfamília Dendrocygninae de la família Anatidae.
Els dos sexes d'ànec vidu presenten una coloració molt semblant: la cara és blanca, el coll i la part posterior del cap negres, el pit de tonalitat marró rogenca i el ventre negre. Les potes, força llargues, i són de color blau grisós.
La seva àrea de distribució abasta quasi tota Sud-amèrica. Ocupa tota mena de llacs, estanys i pantans amb abundant vegetació. És una espècie força adaptable, menja petits invertebrats aquàtics i tota mena de productes vegetals.
La posta consta de 4 a 13 ous i el període d'incubació és d'uns 26 i 28 dies.
En altres projectes de Wikimedia:
Aderyn a rhywogaeth o adar yw Hwyaden chwibanog wynebwen (sy'n enw benywaidd; enw lluosog: hwyaid chwibanog wynebwyn) a adnabyddir hefyd gyda'i enw gwyddonol Dendrocygna viduata; yr enw Saesneg arno yw White-faced whistling duck. Mae'n perthyn i deulu'r Hwyaid (Lladin: Anatidae) sydd yn urdd y Anseriformes.[1]
Talfyrir yr enw Lladin yn aml yn D. viduata, sef enw'r rhywogaeth.[2] Mae'r rhywogaeth hon i'w chanfod yn Ne America, Gogledd America ac Affrica.
Mae'r hwyaden chwibanog wynebwen yn perthyn i deulu'r Hwyaid (Lladin: Anatidae). Dyma rai o aelodau eraill y teulu:
Rhestr Wicidata:
rhywogaeth enw tacson delwedd Corhwyaden Anas crecca Chwiwell Anas penelope
.jpg)
Aderyn a rhywogaeth o adar yw Hwyaden chwibanog wynebwen (sy'n enw benywaidd; enw lluosog: hwyaid chwibanog wynebwyn) a adnabyddir hefyd gyda'i enw gwyddonol Dendrocygna viduata; yr enw Saesneg arno yw White-faced whistling duck. Mae'n perthyn i deulu'r Hwyaid (Lladin: Anatidae) sydd yn urdd y Anseriformes.
Talfyrir yr enw Lladin yn aml yn D. viduata, sef enw'r rhywogaeth. Mae'r rhywogaeth hon i'w chanfod yn Ne America, Gogledd America ac Affrica.
Husička vdovka (Dendrocygna viduata), známá také pod názvem husička vdova, je malý, hojně rozšířený vodní pták z velmi početné čeledi kachnovitých.
Dorůstá 38 - 48 cm, váží 0,5 - 0,8 kg a v rozpětí křídel může mít až 88 cm. Jedná se o zavalitou husičku s velmi krátkým ocasem, dlouhým krkem a vzhledem k velikosti těla poměrně dlouhými končetinami, kterou můžeme od dalších blízce příbuzných druhů snadno rozlišit díky charakteristickému a velmi pestrému zbarvení.
Má světle hnědý až černý hřbet, křídla a ocas, tmavé břicho, černobíle pruhované boky, šedomodré končetiny, kaštanově hnědou hruď a krk s červenavým nádechem a černou hlavu se světle zbarveným obličejem a tmavým zobákem se světlým pruhem. Obě pohlaví jsou zbarvena stejně, mladí ptáci mají mnohem méně výrazněji zbarvenou hlavu.
Husička vdovka k životu preferuje větší jezera a rybníky s hustou rostlinnou vegetací na rozsáhlém území subsaharské Afriky, Madagaskaru a Jižní Ameriky. Díky svému výraznému vzhledu je velmi častá v zoologických zahradách a parcích po celém světě (v České republice je k vidění např. v Zoologické zahradě Zlín, Dvůr Králové nebo Ostrava). V roce 2004 její populace činila neuvěřitelných 1 400 000 – 2 600 000 jedinců žijících na ploše velké přibližně 10 000 000 km2.
Husička vdovka je vysoce společenský druh, na nocovištích a v oblastech s hojným výskytem potravy se může pravidelně sejít až několik tisíc jedinců. Velmi často se ozývá nápadnými, hvízdavými zvuky. Je všežravá a za svou potravou se velmi často potápí. Požírá především vodní hmyz, měkkýše, semena a zelené části rostlin.
Hnízdí na zemi nebo na stromech a klade obvykle 8 - 12 vajec. V období hnízdění je husička vdovka značně agresivní a své hnízdo si brání i proti jiným zástupcům vlastního druhu. Inkubace vajec trvá zhruba 29 dní a na jejich sezení se podílejí oba rodiče.
V tomto článku byl použit překlad textu z článku White-faced Whistling Duck na anglické Wikipedii.
Galerie husička vdovka ve Wikimedia CommonsHusička vdovka (Dendrocygna viduata), známá také pod názvem husička vdova, je malý, hojně rozšířený vodní pták z velmi početné čeledi kachnovitých.
Dorůstá 38 - 48 cm, váží 0,5 - 0,8 kg a v rozpětí křídel může mít až 88 cm. Jedná se o zavalitou husičku s velmi krátkým ocasem, dlouhým krkem a vzhledem k velikosti těla poměrně dlouhými končetinami, kterou můžeme od dalších blízce příbuzných druhů snadno rozlišit díky charakteristickému a velmi pestrému zbarvení.
Má světle hnědý až černý hřbet, křídla a ocas, tmavé břicho, černobíle pruhované boky, šedomodré končetiny, kaštanově hnědou hruď a krk s červenavým nádechem a černou hlavu se světle zbarveným obličejem a tmavým zobákem se světlým pruhem. Obě pohlaví jsou zbarvena stejně, mladí ptáci mají mnohem méně výrazněji zbarvenou hlavu.
Husička vdovka k životu preferuje větší jezera a rybníky s hustou rostlinnou vegetací na rozsáhlém území subsaharské Afriky, Madagaskaru a Jižní Ameriky. Díky svému výraznému vzhledu je velmi častá v zoologických zahradách a parcích po celém světě (v České republice je k vidění např. v Zoologické zahradě Zlín, Dvůr Králové nebo Ostrava). V roce 2004 její populace činila neuvěřitelných 1 400 000 – 2 600 000 jedinců žijících na ploše velké přibližně 10 000 000 km2.
Husička vdovka je vysoce společenský druh, na nocovištích a v oblastech s hojným výskytem potravy se může pravidelně sejít až několik tisíc jedinců. Velmi často se ozývá nápadnými, hvízdavými zvuky. Je všežravá a za svou potravou se velmi často potápí. Požírá především vodní hmyz, měkkýše, semena a zelené části rostlin.
Hnízdí na zemi nebo na stromech a klade obvykle 8 - 12 vajec. V období hnízdění je husička vdovka značně agresivní a své hnízdo si brání i proti jiným zástupcům vlastního druhu. Inkubace vajec trvá zhruba 29 dní a na jejich sezení se podílejí oba rodiče.
Nonnetræand (Dendrocygna viduata) er en træænd, der lever i det subsahariske Afrika og i Sydamerika.
Nonnetræand (Dendrocygna viduata) er en træænd, der lever i det subsahariske Afrika og i Sydamerika.
Die Witwenpfeifgans (Dendrocygna viduata), auch als Witwenpfeifente, Witwenente, Nonnenente oder Nonnen-Pfeifgans bezeichnet, ist eine Vogelart aus der Unterfamilie der Pfeifgänse. Sie ist im tropischen Südamerika sowie in Subsahara-Afrika beheimatet und kommt auch auf Madagaskar vor. Der in Trupps lebende und vorwiegend nachtaktive Entenvogel bewohnt nahrungsreiche Binnengewässer.
Die 40 bis 45 cm große Witwenpfeifgans ist an Stirn und Kehle weiß gezeichnet. Das Gefieder am Hinterkopf und am Nacken ist schwarz, das am Hals und an der Brust dagegen kastanienbraun. Das Rückengefieder ist bräunlich mit hellen Säumen. Die Flanken sind dagegen schwarz mit weißen Bänderungen. Der Schnabel ist schwarz gefärbt, die Füße sind blaugrau. Zwischen den Geschlechtern besteht kein Unterschied.
Die Witwenpfeifgans baut ihre Nester in der Ufervegetation oder nutzt Baumhöhlen. Das Weibchen legt acht bis zwölf Eier, die von beiden Elternvögeln 28 Tage lang bebrütet werden. Die Witwenpfeifgans frisst Pflanzenteile sowie kleine Wassertiere.
Die Witwenpfeifgans hat laut IUCN einen Gesamtbestand von 1,4–2,6 Millionen Tieren. Die Art ist damit ungefährdet.
Die genaueren Verwandtschaftsverhältnisse innerhalb der Pfeifgänse sehen folgendermaßen aus:
Pfeifgänse (Dendrocygninae) Pfeifgänse im engeren Sinne (Dendrocygnini) N.N. N.N.Tüpfelpfeifgans (D. guttata)
Kubapfeifgans (D. arborea)
Gelbe Pfeifgans (D. bicolor)
Sichelpfeifgans (D. eytoni)
Wanderpfeifgans (D. arcuata)
Zwergpfeifgans (D. javanica)
Witwenpfeifgans (D. viduata)
Herbstpfeifgans (D. autumnalis)
Weißrücken-Pfeifgans (Thalassornis leuconotus)
Die Witwenpfeifgans (Dendrocygna viduata), auch als Witwenpfeifente, Witwenente, Nonnenente oder Nonnen-Pfeifgans bezeichnet, ist eine Vogelart aus der Unterfamilie der Pfeifgänse. Sie ist im tropischen Südamerika sowie in Subsahara-Afrika beheimatet und kommt auch auf Madagaskar vor. Der in Trupps lebende und vorwiegend nachtaktive Entenvogel bewohnt nahrungsreiche Binnengewässer.
Ƙirinjijiya ko Kirinjiya (Dendrocygna viduata) tsuntsu ne.[1]
The white-faced whistling duck (Dendrocygna viduata) is a whistling duck that breeds in sub-Saharan Africa and much of South America.
This species is gregarious, and at favoured sites, the flocks of a thousand or more birds arriving at dawn are an impressive sight. As the name implies, these are noisy birds with a clear three-note whistling call.
The white-faced whistling duck a long grey bill, a long head, and longish legs. It has a black neck and head, and distinctive white face that gives them their name, though the amount of white color visible has regional variations among the species. For example, the white-faced whistling ducks with more black coloration are commonly found in western Africa where rainfall supersedes the dry season. The back and wings are dark brown to black, and the underparts are black with a fine white barring on the flanks. The neck is chestnut. Males and females have similar plumage. Juveniles are similar in color to adults, but have a much less contrasted head pattern.
The white-faced whistling duck has a peculiar disjunctive distribution, occurring in Africa and South America. It has been suggested that they may have been transported to new locations worldwide by humans. The habitat is still freshwater lakes or reservoirs, with plentiful vegetation, where this duck feeds on seeds and other plant food.
The white-faced whistling duck has escaped or been deliberately released in to Florida, USA, but there is no evidence that the population is breeding and may only persist due to continuing releases or escapes.[1]
This is an abundant species. It is largely resident, apart from local movements which can be 100 km or more.
It nests on a stick platform near the ground, and lays 8-12 eggs. Trees are occasionally used for nesting.
The white-faced whistling duck is one of the species to which the Agreement on the Conservation of African-Eurasian Migratory Waterbirds (AEWA) applies.
_RWD2.jpg)
.jpg)
immature
.jpg)
subadult
Dendrocygna viduata - MHNT
The white-faced whistling duck (Dendrocygna viduata) is a whistling duck that breeds in sub-Saharan Africa and much of South America.
This species is gregarious, and at favoured sites, the flocks of a thousand or more birds arriving at dawn are an impressive sight. As the name implies, these are noisy birds with a clear three-note whistling call.
La Blankavizaĝa arbanaso, literumata ankaŭ kiel Blankvizaĝa arbanaso (Dendrocygna viduata) estas birdospecio de la grupo de arbanasoj kiu reproduktiĝas en subsahara Afriko kaj multe de Sudameriko.
Tiu specio estas gregema, kaj ĉe preferataj lokoj, aroj de milo aŭ pliaj birdoj alvenantaj krepuske estas impresa vidaĵo. Kiel ties alternativa komuna nomo de fajfanasoj implicas, tiuj estas bruemaj birdoj kun klara trinota fajfalvoko.
La Blankavizaĝa arbanaso estas ĉirkaŭ 50 cm longa, havas enverguron de proksimume 90 cm kaj pezas ĝis 700 g. Ĝi havas longan grizan bekon (kun antaŭfina hela ringo kaj fina “dento”), longan kapon kaj longecajn grizajn krurojn. Ĝi havas blankajn vizaĝon kaj kronon, tre kontraste kun tre nigra malantaŭa kapo; ĉe la mentono fermiĝas la nigra areo sed suba gorĝareo estas blanka. La dorso kaj flugiloj estas malhelbrunaj al nigrecaj fine kun grandaj malhelbrunaj plumoj (ĉefe grandaj fine) kun helaj fajnaj bordoj, kiuj faras ioman striecon. La subaj partoj estas nigraj, kvankam la flankoj havas fajnan blankan striecon. La kolo estas helbruna al ruĝecbruna ĉefe ĝis supra brusto. Ĉiuj plumaroj estas similaj, escepte ke junuloj havas multe malpli kontrastan kapobildon.
La Blankavizaĝa arbanaso estas indiĝena de Ameriko kaj Afriko. En la Nova Mondo ĝia distribuado norde estas en Kostariko, kaj eble Nikaragvo. Sude ĝi loĝas en Kolombio, Venezuelo, Gujanoj, kaj en la Amazona baseno ĝis la centro de Bolivio, Paragvajo, Urugvajo, kaj centro kaj nordo de Argentino. Okcidente de Andoj ĝi loĝas ĝis Ekvadoro kaj Peruo, (en Ĉilio estas registroj de vidaĵoj). Ĝi estas indiĝena ankaŭ en Trinidado, oriente de Venezuelo. Estas registroj ĉe Antiloj, Kubo kaj Domingo.
En Afriko ĝi okupas la ekvatoran zonon sude de la dezerto Sahara kaj okcidente de la kontinento, same kiel ĉe Madagaskaro. Estas registroj el Hispanio kaj Kanarioj (sed certe de fuĝintoj).
La habitato estas nesalaj lagoj aŭ rezervejoj, kun multe da vegetaĵaro, kie tiu anaso manĝas semojn kaj aliajn plantomanĝojn. Ĝi loĝas el marnivelo ĝis 1000 msm. Estas sedenta birdo, kiu moviĝas laŭ abundo de manĝo kaj laŭ la habitato produktita de la precipitaĵo. Ĝi loĝas en lagunoj, lagoj, marĉoj, kampoj kovritaj el akvo kaj riveroj. Ĝi estas vidata en estuaroj de saleca akvo kaj en la riverdeltoj. Ili serĉas lokojn kun altaj herbejoj kaj bordojn neprofundajn. Temas pri specio kiu apenaxu ripozas sur arboj male al siaj samgenranoj; oni vidas ĝin plej komune piedira aŭ dumnaĝe.
Tio estas abunda specio. Ĝi estas specio de tre nemigrantaj birdoj, krom lokaj movoj kiuj povas esti de 100 km aŭ plie. Estas specio aktiva dum krepuskaj horoj, kaj flugas nokte dum elsendas sian tipan kanton, kiu diras "sirirí", "sirirí", kio havigas komunan nomon en la hispana. Estas gregema; ĝi observeblas en grandaj grupoj, kiel ĉe majoritato de anasedoj. Temas ĉu grupoj de samspecianoj kaj de aliaj anasoj.
Ili manĝas plantojn, semojn, malgrandajn senvertebrulojn, moluskojn, insektojn kaj krustulojn. Ili manĝas filtrante la manĝon el akvo, kie la profundo estas de malmultaj centimetroj; metas la bekon en la ŝlimo kaj filtras rapide. Ĝi plonĝas kutime kaj facile.
Ili nestumas en platformo el bastonetoj ĉe grundo, kie la ino demetas 6-12 ovojn. Ili eventuale uzas ankaŭ arbojn por nestumado. La kovado estas farata de ambaŭ gepatroj, kaj daŭras el 26 al 30 tagoj. La anasidoj naskiĝas kovritaj el lanugo kaj estas de malhela oliveca nuanco, kun flavaj makuloj. La gepatroj restas kunaj kaj partoprenas en la idozorgado dum du monatoj.
La Blankavizaĝa arbanaso estas specio al kiu aplikiĝas la Agreement on the Conservation of African-Eurasian Migratory Waterbirds (AEWA).
La lokaj nomoj plej komunaj estas la jenaj:
Ĉe Birds of Eden, Sudafriko
Sur unu kruro ĉe bestoĝardeno de Milvokio
Ĉe Jurong BirdPark en Singapuro
Ĉe Jurong BirdPark
Dendrocygna viduata - MHNT
La Blankavizaĝa arbanaso, literumata ankaŭ kiel Blankvizaĝa arbanaso (Dendrocygna viduata) estas birdospecio de la grupo de arbanasoj kiu reproduktiĝas en subsahara Afriko kaj multe de Sudameriko.
Tiu specio estas gregema, kaj ĉe preferataj lokoj, aroj de milo aŭ pliaj birdoj alvenantaj krepuske estas impresa vidaĵo. Kiel ties alternativa komuna nomo de fajfanasoj implicas, tiuj estas bruemaj birdoj kun klara trinota fajfalvoko.
La yaguasa de cara blanca, el sirirí cariblanco, sirirí pampa,[2] suirirí cariblanco[3] o yaguasa careta (Dendrocygna viduata) es una especie de ave anseriforme de la familia Anatidae y la subfamilia Anatinae.
Mide unos 50 cm de largo, tiene una envergadura de aproximadamente 90 cm y llega a pesar 700 g.
El plumaje es similar en ambos sexos.
El sirirí cariblanco es natural de América y África. En el Nuevo Mundo su distribución al norte comprende Costa Rica, y posiblemente Nicaragua. Hacia el sur ocupa Colombia, Venezuela, las Guayanas, y la cuenca Amazónica hasta el centro de Bolivia, Paraguay, Uruguay, y centro y norte de Argentina. Por el occidente de los Andes llega hasta Ecuador y el Perú, (en Chile existen registros de haber sido visto). También es natural en Trinidad, al este de Venezuela. Hay registros para las Antillas, Cuba y República Dominicana.
En el África ocupa la zona ecuatorial al sur del desierto del Sahara y por el oeste del continente, así como la isla de Madagascar. Existen registros de haberse visto en España y las Islas Canarias (estos se consideran individuos perdidos).
Habita desde el nivel del mar hasta los 1000 msnm. Es un ave sedentaria, desplazándose según la abundancia de alimentación y el hábitat producido por las precipitaciones. Vive en lagunas, lagos, ciénagas, campos cubiertos de agua y ríos. Se lo ve en estuarios de agua salobre y en los deltas de los ríos. Busca lugares con pastos altos y orillas de poca profundidad. Es una especie que no se posa en los árboles; es común verla caminando o nadando.
Es una especie activa durante las horas crepusculares, volando de noche y emitiendo su típico canto, que dice "sirirí", "sirirí". Es gregario; se lo puede observar en grupos grandes, como la mayoría de los anátidos. Suelen ser grupos de la misma especie y de otros patos de la familia. Se dice que cuando se los oye cantar, anuncian la lluvia, ya que por la presión del aire vuelan más bajo
El nido lo construye en el suelo, entre las hierbas altas, o en las ramas no muy altas de los árboles; también hay reportes de que anida en huecos de árboles. El nido en forma de cuenco lo hace de hierbas. Pone de 6 a 12 huevos; la incubación es llevada a cabo por ambos padres, tardando entre 26 y 30 días. Los polluelos nacen cubiertos de plumones y son de una tonalidad oliva oscura, con manchas amarillas. Los padres permanecen juntos participando en el cuidado de las crías durante dos meses.
Se alimenta de plantas, semillas, pequeños invertebrados, moluscos, insectos y crustáceos. Come filtrando su alimento del agua, donde la profundidad es de pocos centímetros; pone el pico en el fango y realiza el filtrado con rapidez. Suele zambullirse con facilidad.
Los nombres vernáculos más comunes son:[cita requerida]
La yaguasa de cara blanca, el sirirí cariblanco, sirirí pampa, suirirí cariblanco o yaguasa careta (Dendrocygna viduata) es una especie de ave anseriforme de la familia Anatidae y la subfamilia Anatinae.
Dendrocygna viduata Dendrocygna generoko animalia da. Hegaztien barruko Anatidae familian sailkatua dago.
Dendrocygna viduata Dendrocygna generoko animalia da. Hegaztien barruko Anatidae familian sailkatua dago.
Naamioviheltäjäsorsa (Dendrocygna viduata)[2] on sorsalintulaji.
Naamioviheltäjäsorsia pesii laajalla alueella Etelä-Amerikan keski- ja pohjoisosissa ja Afrikan etelä- ja keskiosissa. Lajin kannan kooksi on arvioitu 1,7–2,8 miljoonaa yksilöä ja kannankehitys on kasvava.[1]
Naamioviheltäjäsorsat elävät monenlaisissa makean veden ympäristöissä. Sulkasadon aikaan ne vaativat piilopaikoikseen runsaasti kasvillisuutta kasvavia kosteikoita.[1]
Naamioviheltäsorsat käyttävät ravinnokseen kasvinosia ja selkärangattomia.[1]
Dendrocygna viduata
Le Dendrocygne veuf (Dendrocygna viduata) ou dendrocygne à face blanche, est une espèce d'oiseaux de la famille des anatidés[1]. C'est l'espèce de dendrocygne la plus connue et la plus souvent élevée en captivité.
Il mesure entre 43 et 48 cm de long, 90 cm d'envergure et pèse 700g en moyenne. Le bec est noir, les jambes et pattes couleur plomb et l’iris est marron[2]. Certaines zones sont d’un blanc pur (lorsque l’animal est propre) : les joues, la gorge et une grande tache sur la face inférieure du cou. L’arrière de la tête et le cou sont noirs. La partie inférieure du cou, le haut du dos et de la poitrine sont d’un roux foncé. Une partie des plumes du ventre et des flancs inférieurs forment comme un maillage de rayures noires sur du blanc, ou du moins du clair. Chez le jeune, les couleurs sont plus ternes[2].
Le juvénile est plus terne avec la face grisâtre nuancée de jaunâtre et le cou plus brun.
Il vit en Afrique subsaharienne et en Amérique du Sud (de la Colombie au nord de l'Argentine).
.jpg)
_(6012360510).jpg)
_(17350023772).jpg)
Dendrocygna viduata - MHNT
Le Dendrocygne veuf fréquente tous les types de points d'eau que ce soit les lacs et rivières, les prairies inondées ou les réservoirs.
C'est une espèce grégaire qui s'associe souvent au dendrocygne fauve. Il se nourrit le plus souvent de nuit aussi bien sur terre que dans l'eau. La reproduction coïncide généralement avec la saison des pluies; le nid est souvent situé à terre. Le dendrocygne veuf est un oiseau sédentaire mais peut effectuer des déplacements sur de grandes distances en cas de sécheresse.
C'est une espèce commune qui dispose d'une vaste aire de répartition. La population est estimée entre 1 400 000 et 2 600 000 individus.
Dendrocygna viduata
Le Dendrocygne veuf (Dendrocygna viduata) ou dendrocygne à face blanche, est une espèce d'oiseaux de la famille des anatidés. C'est l'espèce de dendrocygne la plus connue et la plus souvent élevée en captivité.
Bjelolica utva zviždara (lat. Dendrocygna viduata) je utva zdviždara koja se gnijezdi u Subsaharskoj Africi i velikom dijelu Južne Amerike. Staništa su joj slatkovodna i umjetna jezera s obilnom vegetacijom, gdje se patka hrani sjemenkama i drugom biljnom hranom.
Duga je oko 40-45 centimetara. Ova patka ima dug kljun crne boje sa sivim vrhom, te dugu glavu i noge. Ima bijelo lice i krunu, te crn stražnji dio glave. Leđa i krila su tamno-smeđe do crne boje sa svjetlim resama, a donji dijelovi su potpuno crni, osim bokova koji su bijelo-štraftasti. Vrat je kestenjaste boje. Stopala su plavkasto-siva. Nema previše izraženog spolnog dimorfizma.
Staništa su joj slatkovodna i umjetna jezera s obilnom vegetacijom, gdje se patka hrani sjemenkama i drugom biljnom hranom, kao i malim vodenim životinjama. Gnijezda gradi u obalnoj vegetaciji ili u udubljenjima stabala. Ženka polaže osam do dvanaest jaja, koja inkubiraju oba roditelja. Inkubacija traje 28 dana.
Inače je jako društvena ptica, te se na omiljenim mjestima u zoru sjati tisuću ili više jedinki, što je jako impresivno vidjeti. Kao što joj i ime kaže, jako je bučna ptica s čistim zviždućim pozivom sastavljenim od tri tona.
Na jednoj nozi, Milwaukee County Zoo
Emily Grainger, Spavajući mirno u Milwaukee County Zoo
Jurong BirdPark
Museum specimen
Bjelolica utva zviždara (lat. Dendrocygna viduata) je utva zdviždara koja se gnijezdi u Subsaharskoj Africi i velikom dijelu Južne Amerike. Staništa su joj slatkovodna i umjetna jezera s obilnom vegetacijom, gdje se patka hrani sjemenkama i drugom biljnom hranom.
La dendrocigna facciabianca (Dendrocygna viduata), anche nota come anatra arborea facciabianca, anatra fischiante facciabianca o anatra fischiatrice facciabianca è una specie di anatra fischiante appartenente al genere Dendrocygna, originaria nell'Africa subsahariana e gran parte del Sud America.
È una specie gregaria e, nei siti di nidificazione, gli stormi possono contare mille o più uccelli che arrivano all'alba, creando uno spettacolo impressionante. Come suggerisce il nome, questi uccelli sono molto rumorosi emettendo un caratteristico richiamo fischiante a tre note.
La dendrocigna facciabianca è un'anatra di lunghezza media, che può raggiungere i 45 centimetri (17,7 pollici), per un peso di 610 grammi (1,3 libbre). Questo uccello presenta un lungo becco grigio, una testa lunga e zampe allungate. Il collo e la testa presentano un piumaggio nero, mentre la faccia è bianca, da cui prende il suo nome comune, sebbene la quantità di colore bianco visibile abbia variazioni regionali tra le specie. Ad esempio, le dendrocigne facciabianca dell'Africa occidentale hanno una livrea più nera, dove le piogge sostituiscono la stagione secca. Il dorso e le ali vanno dal marrone scuro al nero, mentre il ventre è nero con una sottile striscia bianca sui fianchi. Il collo è color castagno. I maschi e le femmine hanno un piumaggio simile. I giovani hanno una livrea simile a quella degli adulti, ma la livrea della testa molto meno contrastata.
La dendrocigna facciabianca ha una distribuzione disgiuntiva peculiare, coprendo l'Africa e il Sud America. È possibile che questa sua distribuzione transoceanica possa essere stata causata dagli esseri umani, che hanno trasportato questo animale oltre il suo areale d'origine. Predilige laghi o bacini d'acqua dolce, con abbondante vegetazione, dove si nutre di semi, bacche, insetti e materiale vegetale.
La dendrocigna facciabianca è presente anche negli Stati Uniti, dove è fuggita da allevamenti privati, o è stata rilasciata deliberatamente, in Florida. Tuttavia, non ci sono prove che la popolazione ivi presente si riproduca e potrebbe persistere solo grazie ai continui rilasci o fughe da centri privati.[2]
Si tratta di una specie molto abbondante e comune. È un uccello perlopiù stanziale, con l'eccezione di migrazioni locali che possono coprire 100 km o più.
Generalmente, quest'anatra nidifica su piattaforme costruite con legnetti e giunchi al suolo, deponendovi 8-12 uova. Talvolta, nidifica anche sugli alberi.
Sebbene la caccia abbia diminuito di molto il loro numero nel XX secolo, oggi la dendrocigna facciabianca è una delle specie a cui si applica l'Accordo sulla conservazione degli uccelli acquatici migratori dell'Africa-Eurasia (AEWA).
.jpg){kind=icon}
_Weltvogelpark_2010.jpg)
Uova
_-_Weltvogelpark_2011.jpg)
accesso richiede url (aiuto) La dendrocigna facciabianca (Dendrocygna viduata), anche nota come anatra arborea facciabianca, anatra fischiante facciabianca o anatra fischiatrice facciabianca è una specie di anatra fischiante appartenente al genere Dendrocygna, originaria nell'Africa subsahariana e gran parte del Sud America.
È una specie gregaria e, nei siti di nidificazione, gli stormi possono contare mille o più uccelli che arrivano all'alba, creando uno spettacolo impressionante. Come suggerisce il nome, questi uccelli sono molto rumorosi emettendo un caratteristico richiamo fischiante a tre note.
De witwangfluiteend of witwangboomeend (Dendrocygna viduata) komt voor in Afrika en Zuid-Amerika.
Deze boomeend is 38 tot 48 cm lang en weegt 500 tot 820 g. Kenmerkend zijn de grijze tot witte "wangen" en kruin. De hals is verder zwart van achter. De borst en buik zijn fraai kastanjebruin en de rug is bruin met okerkleurige streping en ook de buik is bruingrijs gestreept.[2]
De witwangboomeend komt voor in Sub-Saharisch Afrika, op Madagaskar en in de tropische gebieden van Zuid-Amerika ten oosten van de Andes. Het leefgebied bestaat uit een groot aantal typen drasland, zowel kunstmatig ontstaan drasland zoals rijstvelden en waterbekkens als natuurlijke zoetwatermoerassen in een verder open landschap. In Oeganda is de vogel tot op 3000 m in berggebied waargenomen.[2]
Hij leeft altijd in groepen en is voornamelijk in de schemering en 's nachts actief. Het nest wordt van grassen gemaakt in een holle boom of op een beschutte plaats op de grond. De eieren, gemiddeld zo'n 10 stuks, worden afwisselend bebroed door beide partners. De broedtijd is ongeveer 4 weken. Witwangfluiteenden zijn omnivoren. Ze vinden hun voedsel zowel op het land als in het water en grondelen dikwijls de bodems van een ondiepe oever af naar kleine kreeftjes en wormpjes. Ze eten ook plantaardige kost, zoals grassen en waterplanten.
De grootte van de wereldpopulatie wordt geschat op 1,7 tot 2,8 miljoen individuen. Deze boomeend gaat in aantal vooruit. Om deze redenen staat de witwangboomeend als niet bedreigd op de Rode Lijst van de IUCN.[1]
Bronnen, noten en/of referentiesDe witwangfluiteend of witwangboomeend (Dendrocygna viduata) komt voor in Afrika en Zuid-Amerika.
Maskeplystreand (Dendrocygna viduata) er en monotypisk art i gruppen av plystreender (Dendrocygninae) og inngår i slekten Dendrocygna (treender). Arten er den mest basale blant treendene og er utbredt både i Sør-Amerika og Afrika sør for Sahara, inkludert på Madagaskar og Komorene.[2]
Maskeplystreand særpreges av en hvit ansiktsmaske. Det er ei treand som måler cirka 38–48 cm og veier 502–820 g. Det karakteristiske ansiktet er hvitt fra bakkant av øynene og framover langs kinnene til roten av nebbet. Nebbet i seg selv er sort med lyse flekker ytterst, og overnebbet ender i en liten krok ytterst. Den har også en hvit flekk øverst på halsen. Bakhodet og øvre del av halsen er ellers sort, mens nedre del av halsen, brystet og fremre del av ryggen er rødbrun. Buken er sort fra nederst på brystet og bakover, inkludert undergumpen. Flankene er imidlertid spettet i sort og beige, mens vingefjærene på oversiden mørk olivenbrune med tynne beige kanter.[2]
Maskeplystreender forflytter med vannstanden rundt om i utbredelsesområdene, men sjelden mer enn noen hundre kilometer. Det lengste man har registrert var et trekk på 1 126 km, mellom Madagaskar og det kontinentale Afrika.[2]
Arten plystrer når den flyr og eter. Den karakteristiske «svii-svii-sviioo»-lyden varer i 1,5–2 sekunder gis også i kontakt med andre, og den repeteres etter en kort pause. Når de er flere opptrer lyden i kor. Om arten blir skremt uttrykker den en kort «viii»-lyd, for eksempel om den forstyrres på redet med unger.[2]
Arten er mer variert i kosten enn andre plystreender. Den eter både gress, frø og ris med mer, samt bløtdyr, krepsdyr og insekter. Hva den eter påvirkes både av årstiden og utbredelsen. Den finner maten gjennom å dykke etter den. Mest aktiv er den i grålysningen morgen og kvelt, men den eter også om natten. Som sådan er fuglene sosiale og opptrer i flokk, som av og til kan bestå av flere tusen individer.[2]
Hekketiden følger regntiden, og varierer derfor med utbredelsen. Arten er monogam og danner livslange parforhold. Fuglene hekker i løse kolonier eller små grupper. Reder måler 16–18 cm og er cirka 5 cm dypt. Det bygges av omliggende vegetasjon, som løv og kvister med mer. Det plasseres på bakken og skjules gjerne i høyt gress. Hunnen legger typisk 4–13 kremhvite egg (sjelden så mange som 16), med en intervall på ett døgn mellom hvert egg. Inkubasjonstiden tar cirka 26–30 dager. Begge kjønn ruger, men hannen er trolig mest aktiv. Avkommet har mørk brun dun på oversiden og gul på undersiden, men mørk hette og ei karakteristisk stripe fra fra undersiden av øynene til bak på hodet. Full fjærdrakt opptrer etter cirka 60–83 dager, men avkommet blir gjerne i familiegruppa til hekkesesongen er over. Avkommet kan reprodusere selv når de er cirka ett år gamle.[2]
Inndelingen følger HBW Alive og er i henhold til Carboneras (2018).[3] Norske navn på arter følger Norsk navnekomité for fugl og er i henhold til Syvertsen et al. (2008, 2017).[4][5] Eventuelle benevnelser i parentes er kun midlertidige beskrivelser, i påvente av et offisielt navn på arten.
Maskeplystreand (Dendrocygna viduata) er en monotypisk art i gruppen av plystreender (Dendrocygninae) og inngår i slekten Dendrocygna (treender). Arten er den mest basale blant treendene og er utbredt både i Sør-Amerika og Afrika sør for Sahara, inkludert på Madagaskar og Komorene.
Multimedia w Wikimedia Commons Drzewica białolica (Dendrocygna viduata) – gatunek ptaka z rodziny kaczkowatych (Anatidae).
Tropiki Ameryki Południowej, Afryka na południe od Sahary, Madagaskar i Komory[4].
Długość ciała 43–48 cm, masa ciała 502–820 g[5]. Drzewica białolica charakteryzuje się wyprostowaną sylwetką, długą szyją, długimi nogami. Cechy te są typowe dla wszystkich drzewic. Posiada szerokie skrzydła, jej lot jest energiczny, a w poszukiwaniu nasion i bezkręgowców potrafi zanurzyć się, pozostając tylko tylną częścią ciała na powierzchni. Samiec z samicą często wzajemnie pielęgnują sobie pióra, tym samym uwalniając się od pasożytów w niedostępnych rejonach ciała. Stojąc naprzeciw siebie, delikatnie skubią pióra na głowie i szyi partnera. Gniazda budują wśród gęstej roślinności lub w rozwidleniu niskiego drzewa. Samica składa 4–13 (rzadziej 16) kremowo-białych jaj o wymiarach 45,5–52,7 mm × 35–41,5 mm i masie 27,5–43 g[5]. Inkubacja trwa 26–30 dni, jaja wysiadywane są przez obydwoje rodziców[5].
Drzewica białolica (Dendrocygna viduata) – gatunek ptaka z rodziny kaczkowatych (Anatidae).
A Dendrocygna viduata, popularmente irerê[1][2][3] ou bichichi, na Bolívia, é uma espécie de marreca encontrada na África tropical, nas Antilhas e na América do Sul. Tais aves medem cerca de 44 centímetros de comprimento e têm plumagem em máscara, calça e luva brancas, nuca e asas negras, flancos listrados, bicos e pés plúmbeos.[4]
A ave, que comumente é chamada irerê, pertencente à ordem Anseriforme e família Anatidae, é também é conhecido como paturi, marrecão (Rio Grande do Sul) e siriri ou marreca-viúva (Paraíba). Na fauna nacional, podemos citar o D. viduata como um dos patos mais conhecidos, tanto por sua beleza ou pela sua característica de se aproximar muito das áreas urbanizadas, além do seu canto típico e incomparável.
Suas características físicas os deixam claramente reconhecíveis. A face apresenta uma máscara branca que contrasta com o pescoço negro e bico cor de chumbo. Sua penugem peitoral é em castanho, enquanto que o restante do corpo é estriado em branco e preto por listras finas. Em voo nota-se suas asas escuras na região ventral.
Com relação à alimentação, assim como os outros patos e marrecos, este também se alimenta basicamente de plantas aquáticas e gramíneas das margens de lagos, enriquecendo sua alimentação ocasionalmente com invertebrados aquáticos, pequenos peixes e girinos. Os hábitos do D. viduata o permitem viver em qualquer corpo d’água ao longo de toda sua distribuição geográfica, que vai da Argentina até a América Central. Curiosamente esta espécie pode ser avistada também na África Ocidental.
Em época reprodutiva, constrói o seu ninho no solo, pondo entre 8 a 14 ovos, e o macho pode em alguns momentos ajudar a chocá-los. Quando eclodidos, ambos cuidam dos filhotes.
Por ser uma ave que se aproxima sem medo das zonas urbanizadas, podem também ser encontradas em lagos poluídos. Sua atividade aumenta no período crepuscular e à noite, quando não é raro escutar o seu piado, principalmente quando estão sobrevoando em grandes bandos, durante a migração (podem formar um bando de várias dezenas de indivíduos, principalmente na migração sazonal).
Popularmente é conhecida Brasil afora com diversos nomes, como irerê, assobiadeira, chega-e-vira, marreca-apaí, apaí, marreca-do-pará, marreca-piadeira, piadeira, marreca-viúva, apaleí, arerei, assoviadeira, chega-vira-e-sobe, cuchacha, marreca-do-paraná, marreca-piadeirinha, marreca-viúva-de-são-pedro, pato-coral, paturia, paturi, piadeira-branca e viuvinha-do-leste.
O nome "irerê" é onomatopeico, ou seja, reproduz o som de seu piado.[4] O termo "apaí" originou-se do tupi apa'i.[4] Já "viuvinha" é uma referência a sua cor predominantemente negra, a qual motivou também seu nome científico, viduata, que significa "viúva", em latim.
A Dendrocygna viduata, popularmente irerê ou bichichi, na Bolívia, é uma espécie de marreca encontrada na África tropical, nas Antilhas e na América do Sul. Tais aves medem cerca de 44 centímetros de comprimento e têm plumagem em máscara, calça e luva brancas, nuca e asas negras, flancos listrados, bicos e pés plúmbeos.
A ave, que comumente é chamada irerê, pertencente à ordem Anseriforme e família Anatidae, é também é conhecido como paturi, marrecão (Rio Grande do Sul) e siriri ou marreca-viúva (Paraíba). Na fauna nacional, podemos citar o D. viduata como um dos patos mais conhecidos, tanto por sua beleza ou pela sua característica de se aproximar muito das áreas urbanizadas, além do seu canto típico e incomparável.
Ave aquática encontrada nos parques públicos de Curitiba. Há registro do irerê no Zoológico Municipal do Iguaçu em 2007 pelo fotógrafo Marcelo Villegas.Stromárka bielohlavá (iné názvy: stromárka bielohrdlá, kačica vdova, stromárka vdovská, kačica bielochrbtá[1]; lat. Dendrocygna viduata) je malý predstaviteľ zúbkozobcov z čeľade kačicovitých. Žije a hniezdi na území subsaharskej Afriky a väčšej časti Južnej Ameriky.[2][3][4][5][6][7][8]
Druh popísal v roku 1766 Carl Linné v kolumbijskej Cartagene pod názvom Anas viduata.[2][5]
Ako všetky stromárky má aj stromárka bielohlavá dlhý krk a končatiny, čo jej dáva vzhľad podobný husiemu.[6]
Od ostatných stromárok rodu Dendrocygna je ľahko rozoznateľná vďaka sfarbeniu hlavy, ktoré je čierno-biele, pričom čierna je zadná časť a biela je lícna a frontálna časť hlavy.[2][6][7] Krk je taktiež v zadnej časti čierny.[2][8] Sfarbenie tela je prevážne orieškovo hnedé s čierným chvostom a perami na letkách.[2][8] Oči sú hnedé a zobák je čierny.[8] Neoperená čiasť nôh je modrá s čiernymi znakmi.[8] Samice sú sfarbené rovnako ako samci, len na prednej časti hlavy a na krku majú aj hrdzavo sfarbené znaky.[8]
Hlasový prejav je trojslabikový hvízdavý zvuk trvajúci 1,5 - 2 sekundy.[5]
Vyskytuje sa vo veľkej časti subsaharskej Afriky, vrátane Madagaskaru a obýva aj väčšiu časť územia Južnej Ameriky.[2][3][4][5][6] Výskyt čiastočne zasahuje aj na územie Strednej Ameriky.[2][4][5]
Na území Strednej a Južnej Ameriky výskyt siaha od Kostariky na severe cez územie severnej a východnej Kolumbie a na východe cez Guayanu až po územie severnej Argentíny a Uruguaje na juhu.[2][5][7]
V Afrike sa vyskytuje v jej subsaharskej časti od Mauritánie, Senegalu a Eritrey na severe až po južné časti Južnej Afriky na juhu.[2][5] Najrozšírenejšie sú v Afrike na území Zimbabwe, Mozambiku, severnej Namíbie, východnej Botswany a vo východnej časti Južnej Afriky.[8] Mimo kontinentálnej Afriky obýva aj Madagaskar a Komory.[2][5]
Vyskytuje sa na rôznych typoch území s vodnými plochami pričom preferuje sladkovodné biotopy.[5][6] Zvyčajne ide o rôzne močiare a jazerá, zarastené vodné plochy ale aj ryžové polia.[2][6]
Stromárka bielohlavá nie je teritoriálna.[2]
Často lokálne migruje v závislosti od dostupnosti vodných plôch a potravy.[2][5]
Obvykle sa vyskytuje v skupinách, ktoré čítajú desiatky až stovky jedincov.[6][8] Často sa zdržujú v spoločnosti stromárky hrdzavej.[8]
Vytvárajú trvalé monogamné páry.[2][8]
Lietajú prevážne v noci, kedy prebieha aj kŕmenie.[8]
Ačkoľvek má dlhý krk a nohy, narozdieľ od ostatných stromových kačiek, netrávi veľa času na stromoch a preferuje zem v čom sa podobá skôr husám, alebo klasickým kačiciam.[8] Preferuje predovšetkým piesočné brehy u vodných plôch.[8]
Hniezdenie sa začína začiatkom obdobia dažďov, pričom najviac vajec je znášaných v období najväčšej kumulácie zrážok.[2][5] Toto sa môže v rôznych miestach výkytu líšiť a tak napríklad vo Venezuele hniezdenie prebieha od júla do septembra a napríklad v Etiópii od júla do októbra.[5] K hniezdeniu dochádza v nestálych kolóniách.[7] Hniezdo býva postavené vo vysokej tráve, alebo tŕstí a na výstavbu používajú stromárky okolitú vegetáciu.[2][7]
Samica znáša 4 - 13 (16) vajec.[2][3][8] Na vajciach sedia obaja rodičia.[8] Mladé jedince sa liahnu po 26 - 28 dňoch[2][3][8] a operia sa približne po 8 týždňoch od vyliahnutia.[2]
Potrava je rôznorodá a zahŕňa rôzne druhy vegetácie a semien,[2][5][7][8] ale konzumuje aj vodných bezobratlých.[2][5][7][8] Potravu konzumuje prevážne v noci,[2][6][7][8] pričom sa za ňou potápa.[2]
Podľa klasifikácie IUCN patrí k najmenej ohrozeným taxónom.[2][3][4][5][9] Je hojne rozšírená na celom území výskytu a[2] jej populácia je považovaná za stúpajúcu.[4][9]
V oblastiach výskytu s vysokou koncentráciou tohto druhu môže dochádzať k poškodzovaniu poľnohospodárskych plodín.[3]
Vajcia stromárky bielohlavej
Niekoľko jedincov vo voľnej prírode v Peru
Dospelý jedinec v spoločnosti mladých jedincov
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Stromárka bielohlavá
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Stromárka bielohlavá
Stromárka bielohlavá (iné názvy: stromárka bielohrdlá, kačica vdova, stromárka vdovská, kačica bielochrbtá; lat. Dendrocygna viduata) je malý predstaviteľ zúbkozobcov z čeľade kačicovitých. Žije a hniezdi na území subsaharskej Afriky a väčšej časti Južnej Ameriky.
Vithuvad visseland[2] (Dendrocygna viduata) är en fågel i familjen änder inom ordningen andfåglar med en ovanlig utbredning i både Afrika och Sydamerika.[3]
Vithuvad visseland är en långhalsad, brun 43-48 cm lång and med diagnostiskt vitt ansikte, liksom andra visseländer typiskt upprätt stående. Jämfört med brun visseland är den mycket mörkare kastanjebrun på bröstet med fint bandade flanker i svartvitt. Resten av undersidan, stjärten, hjässan och nacken är svart, medan ryggen är brun med sandfärgade fjäderspetsar. Näbben är svart med ett blått eller grått band tvärs över, nära spetsen. Bortsett från det vita ansiktet ter den sig helmörk i flykten. Lätet är en karakteristisk trestavig, ljus vissling.[4][5]
Fågeln förekommer dels i tropiska Central- och Sydamerika från Costa Rica (där den troligen är utdöd) söderut till norra Argentina och Uruguay, dels i Afrika söder om Sahara från södra Mauretanien och Senegal österut till Eritrea och söderut till Sydafrika. Den hittas även på Madagaskar och i Komorerna. Tillfälligt har den påträffats i Chile, Panama och Seychellerna.[1] Ett fynd i Spanien har bedömts som ej med säkerhet spontant.[6]
Vithuvad visseland förekommer i sötvattenslaguner och sjöar med intilliggande gräsmarker. Den uppträder ofta i mycket stora flockar. Födan består av vegetabiliskt material som frön, säd och gräs, men även i större utsträckning än andra visseländer vattenlevande ryggradslösa djur. Fågeln inleder häckningen i början av regnsäsongen, mellan juli och september i Venezuela och juli till oktober i Etiopien.[4][7]
Arten har ett stort utbredningsområde och en stor population, och tros öka i antal överlag även om vissa delpopulationer minskar.[8] Utifrån dessa kriterier kategoriserar internationella naturvårdsunionen IUCN arten som livskraftig (LC).[1] Världspopulationen uppskattas till mellan 1,7 och 2,8 miljoner individer.[1]
Wikimedia Commons har media som rör vithuvad visseland.
Wikispecies har information om Dendrocygna viduata.
Vithuvad visseland (Dendrocygna viduata) är en fågel i familjen änder inom ordningen andfåglar med en ovanlig utbredning i både Afrika och Sydamerika.
Ak yüzlü ıslıkçı ördek[1] (Dendrocygna viduata), Sahraaltı Afrika ve Güney Amerika’nın büyük bir bölümünde yaşayan ıslıkçı ördek türü.[2]
Bu tür sürü hâlinde yaşar ve tercih ettikleri bölgelerde gün ağarırken binlerce kuştan oluşan sürünün görünüşü etkileyicidir. Gürültücü olan bu kuşun çağrısı üç notalıdır.
Ak yüzlü ıslıkçı ördeğin yüzü ve tepesi beyaz ama başının geri kalanı siyahtır. Uzun başlı, uzun ayaklı ve gri uzun gagalıdır. Sırtı ve kanatları koyu kahve ile kara renklidir. Alt tüyleri siyah renklidir ama yanlarında ince beyaz çizgiler bulunur. Boynu kahverengidir.
Bitki örtüsü fazla olan tatlısu gölleri ve havzaları. Buralarda tohum ve diğer bitkisel besinlerle beslenir.
Yaygın olarak bulunan bir türdür. Bölgesel olarak 500 km’yi geçmeyen hareketlerin dışında göçmen değildir.[2]
Yere yakın çalı çırpıdan yapılmış yuvalarda kuluçkaya yatar. Bir kere de 8-12 arası yumurta yumurtlar. Ara sıra ağaçlarda da yuva yaptığı görülür.
Kazsılar ile ilgili bu madde bir taslaktır. Madde içeriğini geliştirerek Vikipedi'ye katkıda bulunabilirsiniz. Ak yüzlü ıslıkçı ördek (Dendrocygna viduata), Sahraaltı Afrika ve Güney Amerika’nın büyük bir bölümünde yaşayan ıslıkçı ördek türü.
Bu tür sürü hâlinde yaşar ve tercih ettikleri bölgelerde gün ağarırken binlerce kuştan oluşan sürünün görünüşü etkileyicidir. Gürültücü olan bu kuşun çağrısı üç notalıdır.
Le nâu mặt trắng (danh pháp hai phần: Dendrocygna viduata) là một loài chim thuộc phân họ Le nâu. Loài này sinh sản ở châu Phi cận Sahara và phần lớn Nam Mỹ. Ở các địa điểm chúng ưa thích, chúng bay thành đàn hàng ngàn con. Loài này có mỏ xám và dài, đầu dài và chân hơi dài. Nó có mặt trắng và mào trắng. Lưng và cánh màu nâu tối đến đen và phía dưới màu đen. Chúng sinh sống ở hồ chứa hoặc hồ nước ngọt với nhiều cây.
Le nâu mặt trắng (danh pháp hai phần: Dendrocygna viduata) là một loài chim thuộc phân họ Le nâu. Loài này sinh sản ở châu Phi cận Sahara và phần lớn Nam Mỹ. Ở các địa điểm chúng ưa thích, chúng bay thành đàn hàng ngàn con. Loài này có mỏ xám và dài, đầu dài và chân hơi dài. Nó có mặt trắng và mào trắng. Lưng và cánh màu nâu tối đến đen và phía dưới màu đen. Chúng sinh sống ở hồ chứa hoặc hồ nước ngọt với nhiều cây.
Белолицая свистящая утка[1], или белолицая древесная утка[2], или утка-вдовушка[1] (лат. Dendrocygna viduata) — вид свистящей или древесной утки, обитающей в Африке южнее Сахары и большой части Южной Америки, а также на Мадагаскаре и Коморских островах.
Активны преимущественно ночью. Длина птицы — примерно 48 см, масса тела — 500—800 г. Голова и клюв с контрастным черно-белым рисунком, на брюхе чёрное пятно. Остальное оперение утки рыже-каштановое с бурым, бока имеют тонкий поперечный рисунок, лопаточные перья удлинены в виде декоративных косиц.
Начинает гнездится в начале периода дождей, обычно группами. Гнёзда располагают и на земле, и на деревьях. Инкубация длится 26-28 дней, птенцы самостоятельны с 8 недель.
Это заготовка статьи по орнитологии. Вы можете помочь проекту, дополнив её. Белолицая свистящая утка, или белолицая древесная утка, или утка-вдовушка (лат. Dendrocygna viduata) — вид свистящей или древесной утки, обитающей в Африке южнее Сахары и большой части Южной Америки, а также на Мадагаскаре и Коморских островах.
Активны преимущественно ночью. Длина птицы — примерно 48 см, масса тела — 500—800 г. Голова и клюв с контрастным черно-белым рисунком, на брюхе чёрное пятно. Остальное оперение утки рыже-каштановое с бурым, бока имеют тонкий поперечный рисунок, лопаточные перья удлинены в виде декоративных косиц.
Начинает гнездится в начале периода дождей, обычно группами. Гнёзда располагают и на земле, и на деревьях. Инкубация длится 26-28 дней, птенцы самостоятельны с 8 недель.
白臉樹鴨（ Dendrocygna viduata）是分佈在撒哈拉以南非洲及南美洲的一種樹鴨屬。
白臉樹鴨數量豐富。牠們主要是留鳥，但也會有達100公里以上的地區性移動。牠們會在地上築巢，每次會產8-12隻蛋，有時也會在樹上築巢。
白臉樹鴨喜歡棲息在淡水湖或水塘，主要吃種子及植物的其他部份。
白臉樹鴨是群居的，在一些位點可以聚居達過千隻。
白臉樹鴨的喙是灰色的，頭部及腳都很長。牠們的面部及冠都是白色的，後枕則是黑色的。背部及雙翼都是深褐色至黑色，下身是黑色，兩側有白色斑紋。頸部是栗褐色。雛鳥頭部的斑紋不怎麼明顯。
白臉樹鴨是受到《非洲-歐亞大陸遷徙水鳥保護協定》所保護的。
_(6012204368).jpg)
.jpg)
