Hubky (lat. Porifera, pórus - otvor) sú kmeň mnohobunkovcov, často sa presnejšie zaraďujú ako jediný kmeň hubkovcov. Poznáme asi 5 000 druhov hubiek, takmer všetky žijú v moriach. V strednej Európe žije len asi 6 druhov. Hubky sa donedávna rozdeľovali podľa chemického zloženia skleroblastov, moderný systém si všíma aj ich priestorové usporiadanie.
Hubky boli najprv zaraďované k rastlinám, až Grand roku 1836 dokázal, že sú to veľmi primitívne živočíchy. Ich telo je asymetrické, vakovité až rozliate, niekedy s náznakmi radiálnej symetrie (lúčovitá súmernosť). Je tvorené dvoma zárodočnými vrstvami – ektodermou a endodermou, no ich genéza je odlišná od ostatných živočíchov (Eumetazoa). V procese gastrulácie u hubiek dochádza ku gastrulárnej inverzii. V praxi sa to prejavuje tak, že z tej vrstvy buniek, z ktorej u Eumetazoa vzniká ektoderm, u hubiek vzniká endoderm a naopak. Priestor medzi týmito dvoma vrstvami vypĺňa rôsolovitá mezoglea, ktorá obsahuje pseudoskelet z ihlicovitých skleroblastov (spikúl); tieto sú inkrustované CaCO3 alebo kremičitanmi, alebo sú z organickej látky spongínu. Hubky nemajú žiadne orgány ani tkanivá, pozorujeme u nich len dve súvislejšie vrstvy buniek:
Hubky sú hermafrodity. Pohlavné bunky - gaméty vznikajú premenou amébocytov v mezoglei. Ku kopulácii dochádza voľne vo vode, zygota sa brázdi na blastulu s dvoma typmi buniek – je to larva amfiblastula, ktorá zakrátko prisadá na dno. Distálna časť z bičíkatých buniek sa vliačuje a diferencuje na vrstvu choanocytov v závislosti od anatomického typu hubky (askón, sykón alebo leukón).
Okrem toho sa rozmnožujú aj nepohlavne – pučaním. To môže byť vnútorné alebo vonkajšie pučanie. Vo vnútornom pučaním púčik vyrastá zvnútra, tvoria sa gemule, z ktorých sa po uvoľnení von cez oskulum bxtvorí nová hubka. Vonkajšie pučanie vedie ku tvorbe kolónií. Deje sa to najmä u morských hubiek a za priaznivých podmienok. Sladkovodné hubky (čeľaď Spongillidae) vždy na jeseň zahynú. Prežívajú len v štádiu hibernačných púčikov – gemúl.
Hubky sú veľmi starobylou slepou vývojovou vetvou. Ich izolované postavenie v systéme potvrdzuje viac argumentov:
Potravu prijímajú cez ostie, zachytávajú potravu choánocytmi (u odvodených typov hubiek sú choanocyty veľmi malé a zabezpečujú len prúdenie vody). Trávenie prebieha v mezoglei pomocou amébovitých buniek pomocou fagocytózy. Trávenie hubiek je výlučne intracelulárne. Voda a zvyšky opúšťajú dutinu hubky hlavným otvorom (osculum), ktorý je obyčajne v hornej časti.
Hubky (lat. Porifera, pórus - otvor) sú kmeň mnohobunkovcov, často sa presnejšie zaraďujú ako jediný kmeň hubkovcov. Poznáme asi 5 000 druhov hubiek, takmer všetky žijú v moriach. V strednej Európe žije len asi 6 druhov. Hubky sa donedávna rozdeľovali podľa chemického zloženia skleroblastov, moderný systém si všíma aj ich priestorové usporiadanie.