Kapybara močiarna (Hydrochoerus hydrochaeris) je najväčším žijúcim hlodavcom na svete. Je príbuzná s agutim, činčilou, nutriou a morčaťom. Jej meno je odvodené od slova Kapiÿva, čo v indiánskom jazyku Guaraní znamená „Pán trávy“, kým jeho vedecké meno hydrochaeris v gréčtine znamená „vodné prasa“. Rozoznávame dva druhy , ktoré sa líšia veľkosťou.
Kapybary majú ťažké sudovité telo a krátku hlavu s červeno-hnedou srsťou na vrchnej časti tela, ktorá smerom nadol prechádza do žltohnedej. Srsť je prekrytá dlhými a hrubými pesíkmi, podsada je hustá a mäkká. Srsť v strednej časti chrbta je dlhšia a tmavšia než na bokoch tela. Dospelé kapybary môžu merať 1 – 1,3 m na dĺžku, 50 cm na výšku a vážiť až 65 kg. Na nohách majú malé plávacie blany a sú bez chvosta; má tupo ukončený ňufák a oči, nozdry a uši má navrchu hlavy, čo umožňuje kapybarám dýchať bez toho, aby vysúvali oči a ušnice nad vodnú hladinu. Relatívne malé ušnice zreteľne vystupujú zo srsti. Oči sú malé a tmavé, nažltnuté alebo načervenavé. Veľkú časť hlavy zaberajú čeľuste s mohutnými oblúkovitými rezákmi, hlboko zasadenými až do oblasti stoličiek. Kapybary majú 20 zubov. Samice sú o čosi ťažšie než samce. Na zemi sedí často ako pes. Najväčšie dominantné samce majú pri koreni nosa čierno sa lesknúcu pachovú kožnú žľazu zvanú „morillo“, ktorá v období rozmnožovania produkuje belavý sekrét. Ten kapybary využívajú ku značkovaniu. Podobné žľazy, ale podstatne menšie, majú aj samice. Mohutné telo kapybary sa pohybuje na krátkych guľovitých končatinách, zadné nohy sú mierne dlhšie než predné. Na predných sú štyri, na zadných iba tri prsty, zakončené pazúrmi v tvare kopýtok.
Kapybary pohlavne dospievajú v 18 mesiacoch a pária sa, ak sú vhodné podmienky, raz za rok (napríklad v Brazílii) alebo počas roka (napríklad vo Venezuele a Kolumbii). Pária sa vo vode. Gravidita u kapybár trvá 130 – 150 dní a rodí obyčajne 4 mláďatá, ale môže to byť od dvoch po osem na jeden vrh. Pôrod sa koná na súši a samica sa pripojí k skupine o niekoľko hodín. Mláďatá sa pripoja, len čo začnú chodiť. Po týždni už môžu žrať trávu, ale stále pokračujú s cicaním – u hociktorej samice v skupine – kým nedosiahnu približne 16 týždňov. Odrastenci môžu v rámci skupiny formovať menšie skupiny. Obdobie dažďov v apríli a máji je označované ako vrchol páriaceho obdobia. Podobne ako u ostatných hlodavcov aj rezáky kapybár s neukončeným rastom sú obrusované stálym hlodaním tvrdej rastlinnej potravy; črenové zuby takisto neustále rastú. Keď sú úplne vyrastené, narastie im drsná srsť, ktorá je riedko rozšírená po koži, čím sú kapybary náchylné na úpal. Aby tomu predišli, váľajú sa v blate.
Kapybary sú polovodné cicavce žijúce vo väčšine Južnej Ameriky (Panama, Kolumbia, Venezuela, Brazília, Argentína, Francúzska Guyana, Uruguaj, Peru a Paraguaj) v husto zalesnených oblastiach blízko zdrojov vody (napr. jazerá, rieky, močiare, rybníky a mokriny), v zaplavovaných pampách a pozdĺž riek v tropických lesoch. Túlajú sa po oblasti veľkej 10 – 20 ha.
Kapybara je bylinožravec (presnejšie graminivor, čiže kŕmiaci sa „pravou“ trávou) žerúci okrem trávy aj vodné rastliny, ovocie a kôru stromov. Dospelá kapybara zožerie 2,7 – 3,6 kg trávy za deň.
Kapybary sú sociálne zvieratá tvoriace skupiny obyčajne s 10 – 30 jedincami (občas sa môže nájsť aj skupina so 100 jedincami), ktorým vládne dominantný samec, ktorý so svojou žľazou značkuje svoje teritórium. Komunikujú kombináciou vôní a zvuku, sú to veľmi hlučné zvieratá, pričom používajú pradenie, varovné štekanie, pískanie, cvakanie, kvičanie a vrčanie.
Kapybary sú vynikajúci plavci a pod vodou vydržia až päť minút, pričom túto schopnosť využívajú ako únik pred predátormi. Ak je to treba, kapybara môže vo vode aj spať, z vody jej trčí len nos.
Kapybary žerú ráno svoje vlastné výkaly, aby si lepšie pomohli stráviť celulózu z trávy. Počas dňa, keď sa teplota zvyšuje, sa vyvaľujú vo vode a potom neskoro popoludní sa začínajú pásť. Spia málo, obyčajne driemu a to cez deň.
V prírode sa dožívajú 4 – 8 rokov, ale priemerná dĺžka života je menej než 4 roky, pretože sú obľúbenou potravou anakondy, jaguára, pumy, ocelota, orla a kajmana.
Kapybara nie je v zozname IUCN a nie je považovaná za ohrozený druh; jej populácia je stabilná vo väčšine jej juhoamerického rozšírenia, hoci v niektorých oblastiach lovenie zredukovalo ich stavy.
V niektorých oblastiach sa kapybary lovia pre ich mäso, ktoré vyzerá a aj chutí ako bravčové, a kožu, z ktorej sa vyrába vysokokvalitná koža, alebo ich lovia preto, lebo pri spásaní trávy konkurujú domácemu dobytku. V niektorých oblastiach sú chované na farmách, čím sa sleduje ochrana mokradí. Tomu, že nie sú ohrozené, napomáha aj ich schopnosť rýchlo sa rozmnožovať.
Odchytené mláďatá kapybár sa dajú ľahko skrotiť a sú veľmi prítulné. V brazílskych a venezuelských dedinách sú často kapybary chované indiánmi ako domáci maznáčikovia, dokonca sa vedia naučiť niektoré povely podobne ako psi.Vo Venezuele sú chované aj na farmách kvôli mäsu, ktoré sa v tejto krajine považuje za pôstny pokrm. Mnoho kapybár žije v zoologických záhradách a parkoch, kde majú často aj voľný výbeh. Môžu sa dožiť až 12 rokov. Sú chované aj v niekoľkých slovenských zoologických záhradách (napr. ZOO Bratislava, ZOO Košice a ZOO Spišská Nová Ves) a súkromných zoochovoch.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kapybara močiarna
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Kapybara močiarna
Kapybara močiarna (Hydrochoerus hydrochaeris) je najväčším žijúcim hlodavcom na svete. Je príbuzná s agutim, činčilou, nutriou a morčaťom. Jej meno je odvodené od slova Kapiÿva, čo v indiánskom jazyku Guaraní znamená „Pán trávy“, kým jeho vedecké meno hydrochaeris v gréčtine znamená „vodné prasa“. Rozoznávame dva druhy , ktoré sa líšia veľkosťou.
